Opálové bane a ich zákutia
Bol štvrtok, 19. 4. 2018 a práve odbilo 9 hodín ráno, keď sa naša cesta začala. V sprievode učiteľov Júliusa Humeňanského, Nataše Boháčovej, Marcely Mrázovej a Miloslavy Olearník Štefanovej sme objavovali zákutia Slovenských opálových baní v Červenici. Keďže táto baňa sa nachádza v Košickom kraji, cesta nám ubehla veľmi rýchlo. Baňa sa volá Jozef a prvá písomná zmienka o nej sa datuje už do 15. storočia. Po príchode do bane nás príjemný sprievodca vystrojil povinne bezpečnostnou prilbou a svetielkom. A naša cesta do bane Jozef začala.
Po vstupe sme v okamihu zažili mrazivý pocit. Všade bola tma a chlad. Moje prvé pocity po vstupe do bane boli nezvyčajné. Začalo mi byť zima a trochu som sa bál, nevedel som, čo ma čaká. Prvé, čo ma zaujalo, bola brána v podzemí bane Jozef. Bol na nej typický symbol baníkov (prekrížené banícke kladivá) a pod ním boli napísané mená vlastníkov bane až do súčasnosti. V ďalšej časti nám pán sprievodca ukázal, aké opály sa tu ťažili. Mohli sme vidieť rôzne farby opálov od bielej cez modrozelené až po oranžové. Boli to nádherné opály, škoda, že som si nejaké nemohol vziať. V ďalšej časti sme videli banský vozík, ktorý sa používal na prepravu vyťažených opálov, ale aj ostatných minerálov. V ďalšej chodbe bol banský drak, ktorému svietili oči podľa farieb opálu, bolo to veľmi zaujímavé a krásne. Neskôr sme zišli po schodoch, a to sme ešte nevedeli, čo nás čaká. Keď sme zišli po schodoch, uvideli sme veľký komín, ktorý mal niekoľko desiatok metrov.
Skúška odvahy
A teraz to prišlo! Sprievodca nám povedal, že nasleduje skúška odvahy. Mali sme si vypnúť svetlá a počas toho nám hovoril o strašidelných príhodách a nešťastiach, ktoré sa tu stali. Najviac ma zaujala príhoda, ktorá sa stala jeho kolegovi. Ten sa spolu s kamarátom vydal do bane a keď po istom čase boli už hlboko v podzemí, zbadali ženu, ktorá hovorila im neznámym jazykom a v rukách mala veľmi podrobnú mapu týchto baní, akú ešte v živote nevideli. Neveriacky sa teda prizerali na neznámu ženu, ktorá odišla pred ich očami hlbšie do bane. Možno ešte dnes blúdi banskými chodbami…
Po tejto legende sme nasledovali do úzkej chodby, v ktorej bolo na stene vľavo umiestnené lano a keďže sme nič nevideli, museli sme sa chytiť tohto lana a bez svetla pokračovať ďalej až na koniec, pokiaľ sme konečne neuvideli svetlo na konci tunela… Bolo to veľmi napínavé a nikto nevedel, po akých kameňoch ideme a kto je vedľa nás. Bol som veľmi rád, keď som došiel na koniec, kde som sa už cítil bezpečne. Dostali sme sa už ku koncu našej prehliadky, kde nám sprievodca poďakoval a odprevadil nás k východu z bane.
Po necelej hodine sme konečne mohli vidieť normálne svetlo. Zo 4°C, ktoré boli v bani, bolo zrazu o 20 stupňov viac. Bol som rád, že som bol vonku, pretože mi už začínalo byť celkom zima. Dozvedeli sme sa množstvo informácií z histórie tejto bane, vypočuli sme si aj strašidelný príbeh a zažili trochu adrenalínu. Musím uznať, že táto exkurzia sa naozaj vydarila.
Každému odporúčam, aby sa tam šiel pozrieť, bol to nezabudnuteľný zážitok na celý život. A ak tam niekedy pôjdete, nezabudnite si zobrať teplejšie oblečenie…
Kristián Gmitter, 6. G a Tonka Šimková, II. A
Pridaj komentár