Budapešť s magickou vianočnou atmosférou

Cestovanie, vraj, robí ľudí šťastnejšími. Či je to naozaj tak, sme zisťovali 29. novembra 2017. Spolu so žiakmi nášho gymnázia sme sa rozhodli navštíviť jednu z metropol strednej Európy, mesto s magickou vianočnou atmosférou – Budapešť.

Nebudem klamať, vstávanie o štvrtej ráno nie je príjemné, robí z vás mierne nevrlého človeka so sklonom k dudraniu. Pocit, že sa vydávate spoznávať nepoznané (spolu s raňajkami, šálkou kávy či párhodinovým zdriemnutím v autobuse) však tento stav veľmi rýchlo zlepší.

Po štvorhodinovej ceste sme boli v cieli, teda presnejšie v cieli číslo jeden, v tropickom raji rýb, chrobákov a plazov. Prechádzka Tropicariom sa páčila snáď všetkým. Každého okúzlilo niečo iné: obrovské hady, hľadiace na vás spoza tenkého skla ako v Harrym Potterovi, žraloky a iné zvláštne tvory, ktoré vám plávajú priamo nad hlavou v podmorskom tuneli, splnená misia „hľadá sa Nemo“, ktorá bola ukončená šťastným výkrikom: „Našla som ho!“, či možnosť dotknúť sa raje, veselo čľapkajúcej na okraji bazéna (nie všetci sme sa nakoniec odhodlali spraviť to – možno to skúsim nabudúce).

Cesta do centra hlavného mesta

Na poludnie nasledovala cesta do centra hlavného mesta. Pútavý výklad sprievodkyne, tečúci Dunaj lemujúci trasu nášho presunu, a občasné snehové vločky nás sprevádzali až na hradný kopec. Z Rybárskej bašty sme sa kochali výhľadmi na krásnu budovu parlamentu. Učaril nám Matyášov chrám, videli sme striedanie hradnej stráže (niektorí sa neúspešne pokúsili aj o jej rozosmiatie). Mierne uzimení sme prešli nádvorím samotného hradu, mostom ponad pokojnú no širokú rieku sme dorazili na vianočné trhy.

Bazilika sv. Štefana upokojila zmysly a nášho ducha, zároveň zohriala telo. Trhy pred ňou zas potešili oči a odľahčili peňaženky. Vörösmártyho námestie a jeho farebné stánky naplnili žalúdky. Počas času stráveného v meste sa niektorí odhodlali aj na skúšku odvahy a rozhodli sa povoziť na „Budapest Eye“ a prezrieť si mesto z vtáčej perspektívy.

Vysvietená večerná atmosféra mesta

Vymrznutí, unavení, ale zato spokojní sme si ešte spoza okien autobusu vychutnali vysvietenú večernú atmosféru mesta, pomník Milénium, nádherné klzisko a vydali sme sa na cestu domov. Hoci my, učiteľky, sme už nemali energie na rozdávanie, z rôznych sedadiel k nám doliehal smiech a spev našich žiakov, ktorí nám opäť potvrdili, že sa určite vo svete nestratia a neurobia sebe ani našej škole hanbu. Okrem, ako dúfame, pekných spomienok nám zostanú aj fotky, za tie, o ktoré sa delíme s vami, ďakujeme Sidónii Chovanovej, Kornélii Knišovej, Jakubovi Vachmanskému a Slávke Pállovej.

A keďže cestovanie je povolenou drogou, už teraz premýšľame nad tým, kam sa naše a snáď aj vaše túlavé topánky vyberú nabudúce.

                                               Mgr. Adela Kostelníková, PhD.