Literárna noc v ELBE

V našej škole, ELBE, sa konal prvý ročník zaujímavej akcie na podporu čítania – Literárna noc v ELBE. Keď sme sa v predvečer prvého mája všetci zišli v školskom altánku, porozdeľovali sme sa do dvoch skupín, v ktorých sme súťažili po celý čas trvania akcie. Z vyučujúcich sa o nás starali pani Hocmanová, pani Kostelníková a pán Kubánka.

Ako prvú disciplínu sme hrali futbal. Chvíľu vyhrávali červení, ale potom sme my, modrí, strelili gól a nastala remíza. Aj keď sme sa veľmi snažili, červení vyhrali. Ďalšia aktivita bola veľmi zložitá, mali sme prebehnúť po rebríku,  potom slalom okolo kužeľov a nakoniec kotúľ vpred. Zabehli sme to asi dvakrát a po tretí a štvrtýkrát s loptičkou. Konečne sme vyhrali aj my! Tretia disciplína bola podobná predchádzajúcej, len nám ju učiteľ viac sťažil. Toto už naša skupina nezvládla a všetci sme popadali, takže červení mali výhodu a aj ju využili. Zasa to vyhrali oni!

Tieto tri hry nás všetkých tak unavili, že sme poprosili učiteľov, aby sme už išli radšej opekať. Oni súhlasili, a tak sa začala opekačka. Každý mal to, čo si priniesol. Niekto špekáčiky, párky a niektorí dokonca doniesli klobásy a slaninu. Všetko sme si opiekli a zjedli. Veľmi nám chutil aj čerstvý chlieb, ktorý pre nás v našej novej školskej peci dal upiecť pán zriaďovateľ. Na rad prišli marshmallows, každý z nás mal aspoň dva.

Najpútavejšia reklama

Keď sme s plnými bruchami po sebe poupratovali, zišli sme sa v našej triede, kde pokračovala ďalšia, už štvrtá hra. Mali sme hľadať knihy, ktoré sú označené tímovou farbou a v nich objaviť zakrúžkované slová, z ktorých sme mali poskladať dlhú vetu, ktorá obsahovala pätnásť slov. V hľadaní slov boli červení rýchlejší, ale my sme ich porazili v skladaní vety. Bola som hrdá na náš tím!

Ďalšia hra spočívala v tom, že si mal každý tím vybrať nejakú knihu a vymyslieť na ňu čo najpútavejšiu reklamu. Naša skupina si vybrala knihu: Hľadám lepšiu mamu. Mali sme sa zapojiť všetci, a tak sme dali hlavy do hromady. Po veľmi dlhej chvíli rozmýšľania sme sa zhodli na jednom skvelom nápade. „To je skvelá myšlienka!“ povedala Miška a začali sme nacvičovať.

Vystupovali sme ako v nahrávacom štúdiu. Každý mal nejakú úlohu, chlapci vystupovali buď ako režisér, klapka, osvetľovač alebo kameraman. Ja a Miška sme referovali o knihe. Tamara držala knihu a ukazovala na postavy, o ktorých sme rozprávali. Červení mali knihu od  Davida Williamsa. Mali to dosť dobre nacvičené a celé ich vystúpenie bolo vtipné. Tu sa učitelia nevedeli rozhodnúť a tak dostali oba tímy po bode. Všetko to bolo veľmi zábavné ale aj unavujúce, takže bolo logické, že nasledovala prestávka.

 Utekáčik

Cez prestávku nás prišiel navštíviť aj pán zriaďovateľ, Emil Blicha. Učiteľom prestávka vyhovovala, pretože skrývali vonku obálky pre Zakliatu cestu k pokladu. Asi po polhodinovej prestávke, keď sme boli poriadne oddýchnutí a vyjašení, nám učitelia dali knihu s názvom Malý princ. Ďalšia aktivita bola nazvaná Utekáčik.

V skupinách boli  dvaja, z toho jeden čítal úryvok z knihy Malý Princ (čitateľ) a druhý ho zapisoval (zapisovateľ). Ostatní štyria behali od jedného k druhému a museli si zapamätať všetko, čo im prečítal čitateľ a presne to nadiktovať zapisovateľovi. Za rýchlosť sme dostali bod my, ale za správne napísaný úryvok dostali bod opäť červení.

Keďže boli niektorí z behu unavení, učitelia nám dali za úlohu vytvoriť z vecí, ktoré sme mohli použiť, ľubovoľné rozprávkové bytosti. Tamara navrhla, že by sme mohli urobiť Dlhého, Širokého, Bystrozrakého a k nim ešte aj princa a princeznú. Bolo zábavné vyrábať kostýmy z krepového papiera alebo kúska látky :-). Ale zvládli sme to, červení sa predviedli ako rozprávka Scooby Doo. Obe skupiny boli veľmi dobré, obe dostali rovnaký bod.

Zakliata cesta k pokladu

Všetci sme však už boli nedočkaví, pretože sme vedeli, že má byť nejaká nočná hra, ale nevedeli sme, kedy. Učitelia nám čakanie chceli predĺžiť, a tak nám vymysleli ešte jednu hru. Pani Hocmanová každému vybranému žiakovi zo skupiny nakreslila obrys tváre v tme iba za pomoci malej lampy a potom to vystrihla. My sme mali hádať, čí je ktorý obrys. Opäť vyhrali červení.

Po tejto hre sme si mali zobrať baterky a teplejšie sa obliecť, veď už bolo okolo pol dvanástej a vonku čierna tma! Ešte v triede sme dostali prvú indíciu na našu Zakliatu cestu za pokladom, ktorá náš zaviedla k ďalšej. Tá už bola vonku. Našli sme ich presne desať.

Keď sme ich už mali päť, zľakla som sa: „Nemám štvrtú indíciu!“ povedala som vyľakane, lebo keby sme ju nenašli, neuznali by nám to. A tak sme hľadali a zrazu mi niekto pošepne, aby som sa pozrela pod všetky obálky a čo tam nebolo! „Už ju mám, môžeme ísť ďalej!“ zakričala som a všetci si vydýchli.

Našli sme všetkých desať obálok. Posledná nás zaviedla k pokladu. Aj keď sme ho našli až druhí, nevadí, mali sme ho! V poklade boli  sladkosti, džúsy, keksy, perá a reflexné prvky pre každého.

Netradičný zážitok

Keďže  už bolo veľa hodín,  zaľahli sme do spacákov. Ale nám, dievčatám, sa ešte nechcelo spať. Sofia nám teda ešte čítala z hororovej knihy Zubami nechtami, a potom aj svoj príbeh. Nakoniec sme išli spať, ale čo sa nestalo?  Anička si kýchla a z nosa sa jej začala valiť krv. Už sme skoro všetky spali, ale hluk Aničky nás zobudil. Zasvietila som svetlo a uvidela som Aničku celú od krvi, striaslo ma, pretože som si spomenula na ten horor, ktorý čítala Sofia. Ale potom si to Anička umyla a všetky sme hneď zaspali.

Na ďalšie ráno sme si urobili raňajky, poupratovali za sebou, dostali  sme aj účastnícke diplomy a išli sme domov. Určite by som si to ešte raz chcela zopakovať a verím, že aj všetci ostatní sa dobre zabávali. Bol to pre nás určite netradičný a zaujímavý zážitok – stráviť v škole celú noc!

Fotogaléria

Tamara Tokárová – žiačka I. G